Čierne okuliare

15. june 2012 at 14:19 | Mathie D. |  Naškrabané perom
Jednorázová... Neviem, písané asi pred pár mesiacmi, ale neviem, či to vôbec môžem uverejniť. Veď, sami posúďte:

Pani Stachová sa prikradla k mahagónovým dverám a jemne zaklopkala.

"Áno? Počkajte, hneď vám otvorím!" ozvalo sa z druhej strany, zatiaľ čo si pani Alena dávala z hlavy tmavomodrú pletenú čapicu nosenú dobrých tridsať rokov.
"No, Margitka, neuveríte, čo sa stalo!" vyhŕkla, len čo sa vo dverách zjavila susedka.
"Veď poďte ďalej, no, len poďte."
Pani Alena si vyzula čierne topánky a vkročila do jednoizbového príbytku starej dámy. Rozhliadla sa po novom nábytku, ktorý si jej suseda kúpila len pred nedávnom a po staromódnom koberčeku sa presunula do malinkej obývačky.
"Teda, kam tento svet speje?" zatiahla zúfalým tónom a otvorila ústa, no suseda ju nepustila k slovu, pretože narýchlo zašla uvariť kávu.
"Veď vravte," ozvala sa z kuchyne, keď doznel syčiaci zvuk varnej kanvice.
"To... to musíte ísť sem Margitka, nechajte tú kávu tak a poďte sem!" opätovala hlasný rozhovor a ledabolo si prezrela starožitný obraz visiaci na stene.

O chvíľu sa v obývačke objavila pani Margita so striebornou táckou a šálkami naplnenými tmavým nápojom. Keď bol vzduch nasýtený jemnou jačmennou vôňou obe si odchlipli z malých zdobených šálok a pani Stachová sa konečne dostala k slovu.
"Ehm... Išla som dnes na nákup, a keď som sa vracala z toho obchodíka vidím, ako toho pekného mládenca, čo vždy v tých čiernych okuliaroch sedával hen pri kaviarni, policajti odvážajú," pokrútila hlavou a nechala reč chvíľu stáť, akoby očakávala, že sa suseda na chvíľku zamyslí, čo povedala.
Tá jej však okamžite položila otázku: "Ale nevravte, a čože takého urobil?"
Pani Alena sa naklonila, nechala susedu v napätí a potom šeptom začala:
"Vedľa kaviarne boli plechové dvere, tie, čo sme si mysleli, že sú garážové. Ale tam bol dajaký a-te-liér," znovu odpila z kávy, "a tam maľovalo také dievča, to vysoké, čo sme si mysleli že to je modelka. Véru, ona jako modelka aj vyzerala, ale dnes ráno ju tam našli mŕtvu..." vzdychla si. "A že ju uškrtili, či také voľačo."
"Joj, Alenka a vy myslíte že...?" pozrela jej suseda spýtavo do očí a rozmýšľala, ako to ten chlapec len mohol urobiť.

* * *
V kresle sedel asi dvadsaťtriročný mladík v čiernych okuliaroch. Vlasy nemal bohvieako učesané, no k ich farbe sa strapatý štýl hodil. Vzápätí sa otvorili dvere a do kancelárie vstúpil nevysoký muž v policajnom odeve, ktorý by mladíkovi sotva siahal po bradu.
Sadol si do protiľahlého kresla s cieľom vypočuť podozrivého.
"Poprosím, meno a priezvisko." začal striktne a odpoveď si hneď zapísal.

Keď vybavil všetky formality začal sa s Karolom (ako mladík prezradil) rozprávať o dnešnom ráne. "Od svedkov vieme, že ste každý deň sedávali pri kaviarni v blízkosti ateliéru danej mladej slečny Simony R. Čo ste tam robili?"
"Prakticky nič," odpovedal mladík pokojne a nezareagoval, ani keď policajt zvraštil čelo.
"Asi ste ma celkom dobre nepochopili. Ešte raz, čo ste robili pri kaviarni Bella Rosé?"
Karol sa v kresle o čosi zošuchol a rovnako pokojne odvetil: "Sedel som, počúval a prirodzene som aj dýchal..." Mladík sa pousmial, zatiaľ čo policajt takmer vybuchol. No rozmyslel si to a pokúsil sa mu položiť otázku, ktorou by ho prekvapil.
"Tak teda inak, videli ste už niekedy toto dievča, slečnu Simonu?" položil na stôl fotografiu rovnako starého dievčaťa, ako bol on. Mladík pokrútil hlavou: "Nie nevidel."
"Ani ste o nej nepočuli?"
"Počul."
"Takže ste ju poznali!" vyhŕkol policajt.
"Áno." prisvedčil mladík.
"Odkiaľ ste sa poznali?"
"Z kaviarne, samozrejme. Ona chodievala do ateliéru a občas sa pri mne zastavila."
"A o čom ste sa bavili?" pokúsil sa mu pozrieť do očí, no tie mu stále zakrývali čierne sklíčka okuliarov.
"O jej obrazoch predsa!" odvetil mladík unavene, akoby mu to už stý ráz opakoval.
"Boli ste aj v ateliéri?" vyzvedal policajt znova a zdalo by sa, že sa trochu vzniesol, akoby mu už svitalo. Mladík nepohnuto sedel a len prikývol: "Áno."

"To znamená, že ste ju videli, videli ste jej ateliér, vedeli ste, čo chce dosiahnuť a istým spôsobom ste mohli mať aj motív, pretože bola v rámci mesta celkom úspešná."
Policajt sa znova o čosi vzniesol a niečo napísal do počítača.
"Nie tak celkom," pokrútil Karol hlavou.
"Čo?! Akože nie tak celkom?" nechápavo zagánil policajt.
"Veď som povedal, že som ju nikdy nevidel."
"Ale poznali ste ju, rozprávali ste sa spolu a dokonca ste boli aj v jej ateliéri a vy vravíte, že ste ju nevidel. Ako je to možné?" zneistel.

Mladík si zložil čierne okuliare, za ktorými celú tú dobu skrýval nehybné zelenkasté dúhovky a dodal: "Viete pán policajt, ja totiž nevidím."

 

1 person judged this article.

Comments

1 Aňa Aňa | Web | 13. october 2012 at 20:24 | React

Ten konec mě úplně rozsekal... Ale máš tam v tom článku tu povídku dvakrát víš o tom?

2 Mathie D. Mathie D. | Email | Web | 13. october 2012 at 22:24 | React

[1]: Beriem to ako kompliment :D Dvakrát? heh, nie, samozrejme, že som si to nevšimla, vďaka, už je to opravené! ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.