Posledné objatie (I.diel)

15. june 2012 at 14:15 | Mathie D. |  Romány
Viac-menej mám dosť veľkú fantáziu a keď môžem a chce sa mi, občas ju vtesnám do nejakého príbehu. Ako aj teraz. Tento príbeh má asi zo 5 variácií, ale uvediem tú najnovšiu.
Názov som nevedela vymyslieť, tak som napísala prvé, čo ma napadlo...


Sedela som v lavici a pozorne si premeriavala spolužiakov. Dve blondínky sediace predo mnou o niečom so smiechom diskutovali. Chvíľku som ich pozorovala a potom som si podľa rozvrhu nachystala slovinu.
Cítila som, ako ma zozadu hnedovlasý chalan prebodáva pohľadom.
Otočila som sa. "Čau, ja som Dávid," vyletelo z neho. V prvý deň na gympli som sa s ním ani nestihla zoznámiť, pretože neprišiel. Aj jeho spolusediaci Maroš ma prebodával pohľadom, ale akýmsi priateľskejším, milším a skrátka...
"Ja som Nikola," pokúsila som sa o úsmev. "Včera som si ťa tu nevšimla."
"Mhm, ani si nemohla," uškrnul sa, "včera som nebol v škole."
Vzápätí zazvonilo. Postavila som sa a otočila. Ešte som stihla zaregistrovať, ako na mňa Dávid žmurkol a potom do triedy vpálila naša triedna Horváthová.
"Dobrý deň, žiaci!" To, že nás triedna učí slovinu mi bolo viac-menej ukradnuté, pretože slovina bol odjakživa na základke akýsi oddychový predmet- dokopy sme tam nič nerobili.
Nevnímala som jej kecy, len som si v ruke prehadzovala pero. Tuším vravela niečo o vetných členoch, či čo. Zrazu mi na lavici pristál skrčený papierik vytrhnutý z malého zošítka. Rozprestrela som ho a začala čítať:
Ahoj, to som ja Dávid. Nešla by si dneska po škole na zmrzku?

Pche, nemám záujem, pomyslela som si a skrčený papierik som strčila do lavice. Zvyšok hodiny som čumela na tabuľu a ako-tak vnímala tie drísty.
Hneď ako zazvonilo som sa rozbehla na chodbu pri skrinky a chrúmala napoli-tánku. O chvíľu za mnou dorazili Tereza a Katka- dve blondínky sediace predo mnou. "Ako?" nadviazala rozhovor Katka.
"Nudím sa a vy?" Blondínky sa usmiali.
"Horváthová vraj dáva riadne zabrať na písomkách. Vraveli to jedny tretiačky,"
"To ako budem musieť počúvať, čo hovorí?" naoko naštvane som zahlásila.
Obe s úškrnom prikývli a zrazu zmizli niekde v triede.
"Prečo si mi neodpísala?" ozvalo sa mi spoza chrbta. Vedela som, že Dávid mi inak nedá pokoj a tak som sa otočila a zahlásila, že sa na mňa celý čas pozerala učiteľka, tak som nemohla písať.
"Ahá," tváril sa že chápe, "a keby sa na teba nepozerala, tak by si odpísala?" vyzvedal. V snahe vymknúť sa z jeho virtuálneho zovretia som mykla plecom a odišla na WC. Chvíľu sa mi zdalo, že za sebou počujem jeho kroky, no mýlila som sa. Kráčali za mnou nejakí tretiaci.

Pocity môžte písať do komentárov:

 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.